Len tak si sedím na balkóne a počúvam hudbu, ktorú som už dávno nepočúvala. Nie že by som nemala rada hudbu, to nie. Veď nepoznám človeka, ktorý by nemal rád hudbu. Ale posledné obdobie bolo pre mňa psychicky náročné, i keď si to nerada priznávam. A to nie je len pár dní. Začalo sa to hneď na začiatku tohto roka. Samozrejme, prídu aj tie svetlé chvíle, ale tie zlé sa ma dosť dotýkajú a ja proste niekedy nevládzem ani len počúvať tú hudbu, tie pesničky, pretože mi vždy pripomínajú tie "blbé" chvíle.
V práci mám už radšej ticho a bojím sa zapnúť si rádio, aby nezaznela pieseň, ktorá by ma rozplakala. Sami to poznáte. Máte obľúbené piesne, ktoré vám pripomínajú šťastné chvíle, situácie, ale sú piesne, ktoré vám ukazujú presný opak. A pritom ich máte aj tak radi. A momentálne, keď ich tak počúvam, tak ani neviem opísať svoje pocity. Či mi konkrétne táto pieseň prináša pozitívne myslenie alebo naopak. Kamarát z kurzu začal písať blog. V pohode si ťukal do mobilu aj na kurze a povedal, že píše blog. Dosť ma to prekvapilo, i potešilo, pretože nepoznám nikoho z okolia, kto by písal blog. A páči sa mi ako to verejne priznal pred všetkými. Ja si blog strážim. Pár ľudí vie, že píšem. No nikdy blog nevideli, nikdy som im nepovedala o čom, ani adresu. Proste nič. A ked tak ťukal do mobilu, pomyslela som si, že ja neviem tak písať ako on. Do mobilu. Ja si na článok musím sadnúť, ťukať, prezerať čo píšem a podobne. A aha, neprešli ani dva týždne a ja si ťukám do mobilu článok, ktorý možno budem publikovať.
Ako rýchlo človek vie zmeniť svoj názor. Ja nikdy nebudem písať článok na mobile. Ja nebudem písať články o kozmetike. Ja nemám rada blogy čisto o kozmetike. Ja nikdy nebudem robiť účtovníctvo. Ja to proste nechcem. A pozrime sa. Od kedy som vydala prvý článok o nejakom kozmetickom produkte, odvtedy tu mám väčšinou len také články. Nejako ma to začalo baviť. Raz za čas ma chytí nálada na takúto vykecávačku. A s tým samozrejme čítam stále viac a viac beauty článkov a blogov Možno je to tým vekom. Ktovie. Keď si vezmem ako som v škole vyhlasovala, že ja nikdy nebudem robiť účtovníctvo, lebo to neviem, nechápem mu. A neprešli ani dva mesiace po maturite a ja som sedela v kancelárií za počítačom a učila sa pracovať s programom, zakladať doklady, ťukať do počítača, kontrolovať, tlačiť papiere a tak ďalej. I keď sa občas pristihnem, ako mi hlavou prebiehajú myšlienky, ze ja to nechcem robiť. A potom su chvíle, kedy si vravím, že ma to možno aj celkom baví. Síce aj tak by som nemala na výber, keby to aj nechcem robiť.
A zrazu sa dostanem na kurz účtovníctva. Ktorý mi dal za mesiac viac ako tri roky v škole. Ale to je to naše úžasné školstvo. Mimochodom dnes sme mali prvú skúšku z podvojného účtovníctva a mám z nej dobrý pocit. Ale to aj preto, že sme fajn partia.
Na koniec už len toľko. Že všetko sa strašne mení. A aj strašne rýchlo. Veď len keď si vezmem, že pred rokom som maturovala. Že som začala bývať sama s priateľom. Že sme sa presťahovali do vlastného bytu. Že som začala pracovať. A teraz chodiť na kurz. A do toho rodina, ktorá mi psychicky ale dala najviac zabrať. Rodičia, ktorí už niekedy nevedia čo so sebou. Brat, ktorý odišiel do zahraničia, čo ma aj na moje prekvapenie dosť dlho trápilo. Pes, ktorého sme museli dať preč, za ktorým mi tiež občas príde smutno, i keď ho môžem ísť hocikedy pozrieť, ale nemám na to odvahu, viem že by som sa hneď rozplakala a potom by ma to znova trápilo. Aj keď viem, že by som sa mala už starať a zaoberať sebou, nami a mojimi alebo už spoločnými problémami, ale vždy sa udeje niečo, čo ma vnútri stále ubija a neviem sa s tým akoby zmieriť.
Ale bohužiaľ, aj to patrí k životu a u nás citlivejších je to o čosi horšie sa s tým všetkým vysporiadať a zanecháva to na nás stopy. Niekedy sa toho proste deje až príliš veľa, čo nás donúti zamýšľať sa nad všelijakými vecami. A určite to poznáte aj vy.
