Ani si to neuvedomujem, ale už pár dní mám 20 rokov života za sebou. A to už ani nehovorím o mojom detskom výzore pätnásť ročného dievčatka. Ono keď si poviete, že 20 rokov, aká je to dlhá doba a pritom to prešlo všetko tak neuveriteľne rýchlo. Za tých 20 rokov som stihla vyrásť, chodiť do škôlky, do základnej školy, na strednú školu, zmaturovať, pritom sa aspoň štyrikrát zaľúbiť, natrápiť sa, ale aj užiť a vychutnávať si život s radosťou a úsmevom na tvári.
Za tých dvadsať rokov mám aj tak pocit, že práve toto obdobie v mojom živote, je najlepšie. Aspoň zatiaľ a dúfam, že sa to bude len zlepšovať a ja budem ďalej rásť a šplhať sa čo najvyššie, ako sa mi bude dať. I keď je to námaha, ale stojí to za to.
Tieto narodeniny boli z jednej stránky aj celkom fajn, ale z druhej strany aj trochu smutné. Sklamali ma zas moji súrodenci, ktorí asi pravdepodobne ani nevedeli, že mám narodeniny a napísali mi na facebooku, len po tom, čo som tam hodila fotku kytice, ktorú som dostala od priateľa. Aj to mi vtedy napísal len brat a sestra až o deň pozdejšie, aj to neskoro večer. A podľa mňa jediný dôvod, prečo mi napísala alebo len vtedy zistila, že aj ja som mala narodeniny (lebo o deň pozdejšie má narodeniny môj oco, tak sme oslavovali spolu) bol, že bola v kontakte s bratom a ten jej vykecal, čo sa udialo na oslave. Bohužiaľ, naše vzťahy v rodine sú celé zle, najmä so sestrou a bratom teda, a dosť to trápi aj mojich rodičov. No a keďže sme oslavovali, samozrejme aj pili, a keď oco čo to vypije, tak jediné z čoho je cirkus súpráve buď brat alebo sestra. Lebo sestra nebola schopná ani len prísť na tú úbohú oslavu, aby len toľko prišla povedať vlastnému ocovi a sestre, že všetko najlepšie. Ale jebať. U mňa skončili. A tak som si trochu poplakala aj ja spolu s rodičmi, lebo tak isto ako to trápi ich, trápi to aj mňa, že máme takéto oničom vzťahy a k tomu ma trápi aj to, že to trápi rodičov a nerada ich takto vidím.
Ešte k tomu poviem toľko, že keď mi priateľ ako prvý osobne gratuloval, tak som sa mu rozplakala a až na oslave, keď sme boli všetci takto rozcítení, som mu povedala aj dôvod... a to bol práve ten, že vlastná rodina (brat, sestra) mi nevedela zagratulovať, čo som od nich čakala aspoň jednu blbú správu na facebooku. Sami od seba.
Ale dosť o smutných veciach, vôbec som nechcela na blogu začať takto smutne, takže prejdeme na niečo veselšie. Veď predsa načo sa trápiť pre niektorých ľudí, keď sú okolo mňa tí, ktorí za to stoja a ktorí ma majú radi.
Tak sme si cez víkend vyšli do baru s priateľom, kamoškou a kamošom. S kamoškou sme si dali víno, zahrali sme si všetci spolu biliard, išli sme do kolkárne zahrať šípky a aj keď sme neboli dlho, bolo nám fajn. Preto sme si to zopakovali aj o týždeň a ďalší víkend oslávili kamoškine meniny. :)
Na záver pridám aspoň darčeky, ktoré som dostala aj od priateľa, kamošov, priateĺových rodičov a od mojich rodičov som dostala takú látkovú skriňu, ktorú ale nemám odfotenú...
Vínko od kamoša, trafil sa... Milka od kamošky, popcorn, kniha a ďalšie zjedené čokolády od priateľových rodičov :D
Dekorácia, svietnik od kamošky :)
Orchidea od priateľových rodičov :)
